Stretnutie

Nie je vandrovka ako vandrovka...
Zôkol-vôkol samé hory, hlboké lesy, po obydliach ani chýru, ani slychu, dediny nikde...
– No, konečne! – načisto zmordovaný, povzdychol som si s úľavou.
Hneď povedľa cesty, celkom blízko: čo to zazreli moje oči?!
Koľká krása! Vysoké stromiská, krásne kvety, ešte krajšie kríčky. A pomedzi ne sa belie akási záhadná stavba uprostred zelenej rozkvitnutej záhrady.
Pozbieral som posledné sily a pridal do kroku. Zastal som pri parádnom múre s vysokánskymi bielymi stĺpmi a s tromi železnými bránami. Pomykal som tou najväčšou, ale nie a nie ju otvoriť. Skúsil som teda menšiu – hádam tá bude pre psíkov – a tak aj bolo. Na tabuľke je čosi napísané:
– MAU...ZÓ...LE...UM – ledva hláskujem čudné slovo. – Čo to len môže byť? – váhavo vchádzam dnu. Ocitol som sa v parku rovno oproti tomu bielemu domu. Nikde nikoho... Kráčal som opatrne, tichučko, akoby tam všetko spalo, hoci do večera bolo ešte ďaleko. Zrazu sa cestička rozdvojila... hneď mi bolo jasné, že obieha dom z oboch strán. Neodolal som – rozbehol som sa, že to preverím.
– Fíha! A toto že je už čo?! Vlastne kto?! – zahvízdal som. Nie veľmi nahlas, len tak pomedzi zuby a ukonanými labkami som tak prudko zabrzdil, až sa v bielom piesku zaprášilo. Predo mnou, či vlastne oproti mne, vysoko na kamennom podstavci sedí – pes. Taký ako ja, len omnoho väčší, a na prvý pohľad i starší. Postavil som sa na zadné labky, hľadím, hlavu vykrúcam k nebu, aby som dovidel na veľkého jazvečíka a – čo vidím?

– Veď sme celkom rovnakí, – pomyslel som si s úžasom. Potešil som sa, že budem mať kamaráta, ale to psisko si ma ani len nevšimlo. Len si tu sedí a hľadí... Akoby bol z kameňa!
– Juj, aký si studený, aký meravý...! – vykríkol som... – zatiaľ čo ja tu stojím ubolený, ufúľaný a ... a hladný, – dodal som zahanbene, lebo mi práve poriadne zaškvŕkalo v bruchu.
– Hav, hav...! – ozvalo sa zrazu mohutné zaštekanie. A potom, predstavte si, chvostom ma pošteklil za uškom. Netajím, tak som sa preľakol, že sa mi roztrasené tielko skrútilo do klbka a ňufák schoval pod zaprášený chvostík.
– Neboj sa, synovček, neboj! Sme z jednej fajty. Ibaže ty máš sotva rôčik-dva, a ja tu sedím už celé desaťročia! – žmurkol veľký pes na mňa, malého, a ponaťahoval si roky nepohnuté telo. Až mu v kostiach zaprašťalo...
– Kto si? A ako to, že si odrazu ožil? –
– Som Tascherl, verný pes pána grófa Dionýza Andrášiho a jeho manželky Františky. Láskaví ľudia to boli! Pomáhali, komu bolo najviac treba – najmä sirotám. Len jeden žiaľ mali: nemali vlastné deti. Zato ale mali mňa! Pamätám sa, keď som bol celkom maličký, panička sa smiala, že som tak akurát „do vrecka“. A keďže sa v jej rodnom jazyku namiesto vrecka povie tasche, dostal som meno Tascherl – zaspomínal s dojatím a clivo zavyl.
– A že som im bol po celý život oddaný, dali mi postaviť takýto krásny pomník... doložil s hrdosťou. – Čítaj, čo je vytesané v kameni: Vernosť za vernosť. A verný som im zostal aj po smrti. Tu za tými múrmi už dlhé roky strážim ich hrob... Veru tak. V tomto krásnom mauzóleu snívajú svoj večný sen. Ale o tom ti možno porozprávam inokedy. –
– My dvaja – ty a ja – sme teda rodina? – vrátil som sa k tomu, čo ma najviac trápilo.
 
– Jasné! Čo nevidíš? Ty si jazvečík, ja som jazvečík, ... akurát o trochu väčší! Labky i chvostík – všetko máme celkom rovnaké. A ten nezvyčajný tvar pravého ucha, to nemôže byť náhoda! To je náš rodový znak! – vysvetľoval Tascherl. Odrazu sa ale zháčil:
– Ako sa vlastne voláš? Nič nevravíš, len sa trasieš. Hladný si, smädný, či ti je zima?! –
– Milý pán Tascherl, jedno, druhé i tretie. Vybral som sa do sveta..., a ani meno nemám, – vykladal som bojazlivo. A bolo mi, veruže, i do plaču.
– Cha, cha... Hádam tu len nejdeš slziť a fňukať! – zasmial sa Tascherl. – A akýže som ti ja pán?! Ja som tvoj pra-pra-prastrýko Tascherl, ale môžeš ma volať strýko. A odteraz ty, môj pra-pra-synovec – akže nemáš iného mena – budeš mať meno Taši. Súhlasíš? –
– Pravdaže! Kto by neprisvedčil? – potešil som sa. Meno sa mi zapáčilo a strýko ešte viac. Radostne som pobiehal, poskakoval okolo kamenného podstavca a s hrdosťou i láskou hľadel na mocného strýka. Ani som nezbadal, ako sa zvečerilo.
– Prestaň už poskakovať a dobre počúvaj! – ozval sa veľmi vážnym hlasom a obrátil hlavu k neďalekému kopcu, na ktorom stál veľký biely hrad. – Pozri lepšie! Nič si nezbadal? – opýtal sa s vážnou tvárou a z kamenného oka sa mu vykotúľala slza, za ňou druhá, tretia...
 
– Vieš, Taši, že ani blesky, ani vojny, ani celé veky nepoškodili hrad Krásna Hôrka, slávne sídlo grófov Andrášiovcov tak, ako oheň, čo nedávno vzbĺkol pod hradným kopcom?! Horelo všetko – najprv suchá tráva v podhradí, potom brány a napokon aj strechy...! Hotová pohroma! Veľa nechýbalo a bol by ľahol popolom celý hrad... – sklonil hlavu Tascherl. Nočná temnota skryla svetobôľ, ktorý nedokázal premôcť. Zrazu mu však oči zasvietili:
– Dávaj dobrý pozor, Taši, prezradím ti ozajstné tajomstvo... Tu neďaleko je vchod do podzemnej chodby, ktorá ťa bezpečne dovedie do hradu. Pod jeho múrmi nájdeš tajnú komnatu. Lebo, našťastie, rozprávkovej komnate ani oheň nemôže uškodiť! Kedykoľvek sa tam môžeš uchýliť... – vyprevádzal ma láskavým pohľadom strýko. Potom zasadol na svoj kamenný podstavec v parku, aby tam trónil ďalšie desaťročia.
Urobil som presne tak, ako mi nakázal, skoro vôbec som sa nebál. Tušil som, že na konci tej chodby ma čaká ... veľké dobrodružstvo.
 
Dvere na tajomnej komnate poriadne zavŕzgali. Keď sa mi ich horko-ťažko podarilo otvoriť dokorán, dobre mi oči z jamiek nevypadli.
– Kde som sa to ocitol? Vari len nie v rozprávke? – počul som zreteľne svoj vlastný hlas. Uprostred prestretý stôl, na miske voňavá pečienka, v džbáne sa čistá vodička perlí... A tej nádhery! Drevené truhlice okované zlatom, plné jagavých dukátov, zdobené šable, meče, čutorky i pastierske palice, všelijaké zábavky pre deti i malých psíkov, rozprávkové knižky, ba ešte i pierka zo sivého a bieleho holuba. Vytŕčali spoza rámu starodávneho obrazu, na ktorom bol namaľovaný akýsi veľký pán so svojou krásnou paňou... A tých kabátov, mundúrov, všelijakých šiat, brokátov pestrých farieb, – hádam všetky od počiatku sveta! Ale čo bolo pre moje unavené labky najdôležitejšie, aj brlôžtek mäkkou vlnou vystlaný.
– Ešte mať tak čosi na prikrytie! – pomyslel som si, keď tu zrazu vidím súkenný kabátec, ktorý kedysi dávno grófi nosili. Alebo žeby husári...? Ani na okamih som nezaváhal... Len čo som si ho obliekol, ... koľký zázrak! Keď som pozapínal posledný gombík, v okamihu som sa ocitol v nádhernom kaštieli, ktorý býval sídlom rodu Andrášiovcov. Nijako mi to nešlo do hlavy.
– Ale ako sa vrátiť späť? – a rýchlo som gombík rozopol.
Znova som sa ocitol v komnate ... a skúšal som ďalej. Vyzliekol som kabát a načiahol sa za drôtenou košeľou, čo kedysi chránila zbrojnošov. Ďalší div: zaraz som sa našiel medzi cisárskym vojskom, ktoré sa už-už chystalo na Turka... Košeľu som rýchlo odhodil a do tretice, že si skúsim celkom obyčajné súkenné gate:
– Jáj, veď sa zo mňa načisto pastier oviec stane, – uvedomil som si, keď mi bolo treba za stádom utekať... Vyzliekol som aj tie.
Proboval som veru všeličo: mundúre, nohavice i kalapy, a veru, vždy som sa ocitol v tých časoch, z ktorých šaty a všetko čo k nim patrí, pochádzalo. Najviac zo všetkého sa mi však pozdával grófsky kabátec. Pozakrúcal som sa doň a spokojne sa uvelebil v brlôžku, že si po tých nevídaných zážitkoch trochu odpočiniem.
– Myslíte, že som zaspal? Kdeže! – lebo ani ten grófsky kabátec, pod ktorý som sa schúlil, nebol hocijaký...
Takto sa začalo moje veľké rozprávkové putovanie.
 

 


 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Stretnutie

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012