Ako na Turnianskom hrade strašilo a ako strašiť prestalo

Na vysokom kopci neďaleko Zádiela odpradávna stál Turniansky hrad. V tom hrade žili dve sestry – panovačná Kristína Bebeková a tichá, mierna Katarína. Obe boli pekné, ale každá inou krásou. Kristína sa len tak jagala striebrom, zlatom, v čiernych očiach sa jej rubíny odrážali, zatiaľ čo Katarína bola ako tá fialôčka – nenápadná, ale na koho pozrela modrými očami, tomu bolo milo pri srdci. Tak sa stalo, že do jej očí sa zahľadel a až po uši sa zaľúbil mládenec Koloman. To však nemohla zniesť Kristína, očarená jeho vznešenou krásou. Keď videla, že on má oči len pre Katarínu a ju si nevšíma, prisahala mu krutú pomstu.
Keď jedného májového večera sedeli milenci na lavičke v parku, z húštin sa vynorila temná postava a celou silou vrazila dýku mládencovi do chrbta. Zúfalá Katarínka chcela rukami zastaviť krv, čo sa mu rinula z rany, Koloman však skonal v jej náručí.
Na plač a volanie nešťastnej dievčiny pribehla hradná stráž. Vtedy Kristína ukázala na zakrvavené ruky svojej sestry a dala ju ako vrahyňu vsadiť do väzenia. Nikto však jej vine neveril, preto dal kastelán zvolať všetkých do siene, kde ležalo mŕtve Kolomanovo telo a jeden po druhom museli s dýkou v ruke k nemu pristúpiť a... nič sa neudialo. Keď sa ale priblížila Kristína, z rany aj z dýky sa spustila krv. To ju usvedčilo zo strašného skutku. Keď k nej pristúpila stráž, vlastnou rukou ukončila svoj život.
Odvtedy ľudia vraveli, že na hrade straší. Niektorí by prisahali, že ju za temných májových nocí videli celú v bielom kráčať po cimburí hradného múru a kvílenie že bolo počuť doďaleka. To vraj jej duša nemôže nájsť pokoja...
 – Nie! To sa nemohlo stať! – knihu som zaplesol, ale chlpy na hlave mi dupkom stoja a z čela stekajú kropaje potu...

– Kde som len videl tú bielu šatôčku?! – hľadám čosi, čím by som si tie kvapky usušil. – Ako sa len dostala do môjho brlôžka? – prikladám si šatôčku na čelo...
 – Ľudkovia milí, zázrak! – kráčam hore tým kopcom, ktorým kedysi Koloman chodieval, keď zrazu cestička končí a ja stojím rovno pred bránou Turnianskeho hradu.
– Vojsť či nevojsť? – chvíľu váham, keď vtom odkiaľsi zhora počujem veselé pokriky:
– Taši, Taši..! Poď medzi nás, hostinu strojíme – pomôžeš nám hrnce vylizovať! chi-chi-cha-cha.! – ozývajú sa dievčenské hlasy. Ale odkiaľ? To z hradných okien nad útesom na mňa bielymi šatôčkami dievčatá mávajú.– Kto ma pozýva..., hav, hav, veď tu nikoho nepoznám! – zahavkal som tým smerom, odkiaľ sa vykláňali zlaté hlávky...

– My sme hradné slúžtičky – vyvárame, vypekáme – svadba bude! Ešte len uvidíš, z akých lahôdok sa ti ujde... –

Velikánske dvere sa samé od seba otvorili... a už mi idú naproti veselé dievčatá opásané bielymi zásterkami. Popod nohy sa im podpletá hrdzavý kocúr – falošník Baltazár.
 – Čím som si zaslúžil také privítanie... – pýtam sa tej najkrajšej, čo mala jamky v lícach.
– Či nevieš, že sa tu svadba chystá? – rapotali jedna cez druhú, a s chichotom odcupkali do hradnej kuchyne.
Aj som im chcel povedať, že ničoho takého som sa v hrubej knihe nedočítal, ale napokon – nemusia vedieť o mojej tajnej komnate! Tajomstvo je aj preto tajomstvom, že sa každému nevytára.
Uvelebil som sa vo výklenku okna nad nádvorím, kde už koče pristávali. A tu hľaď! Kocúrisko Baltazár sa prikráda, a rovno ku mne.
– Čo sa obšmietaš okolo mňa...?! – odháňam dotieravého kocúra. Ale ten akoby nič.
– A kto sa vlastne žení, ktorá z dievok sa vydáva...?! – pýtam sa, aby reč nestála.
– Ty to nevieš? Predsa všetci vedia, že sa žení mladý rytier Andrej a berie si krásnu Melindu! – vyťahuje sa Baltazár.
– Nikdy som o nich nepočul, – priznávam trochu zahanbene. – Ale keď si taký múdry, rozprávaj, nech viem, z čieho svadobného stola budem jesť! – Kocúr akoby len na to čakal:

– Na kopcoch tu neďaleko stoja oproti sebe dva hrady a v nich od vekov dva znepriatelené rody prebývajú. Pán východného hradu, čo sa vypína nad dedinkou Háj, rytier Blažej, má súceho syna Andreja. A ten sa zahľadel do utešenej dievčiny Melindy z druhého hradu. Tam však bola paňou zlá vdova Dora, ktorá svoju dcéru pred nenávideným Andrejom dobre strážila. Vzala si do hlavy, že ju vydá za hocikoho, len nie za neho. Nejeden prosil o jej ruku, ale Melinda zostala verná svojej láske a pytačov odmietla. Jedného dňa priletel do jej izby šíp s lístočkom, na ktorom stálo: „Vydaj sa za rytiera, ktorý na koni preskočí z jedného hradu do druhého“. Hneď spoznala písmo svojho milého, a tak matke sľúbila, že už si nebude viac preberať, a vydá sa za prvého, kto do ich hradu z iného hradu preskočí. Veľa nápadníkov vysadlo do sediel, zopár aj koňa popchlo, ale skočiť sa žiadny neodvážil.
Vtom akoby sa na opačnej strane zádielskeho útesu zablyslo – to na nádvorí Blažejovho hradu neznámy rytier v cvale otočil svojho koňa, až mu od kopýt iskry lietali a prudko vyrazil k okraju priepasti. Nezľakol sa, nezastal, ale ako na krídlach sa vzniesol ponad priepasť a skočil do Dorinho hradu. Melinda sa mu s radostným výkrikom vrhla do náručia, pretože to nebol nikto iný ako rytier Andrej. Zodvihol dievčinu k sebe do sedla, a spolu s ňou preletel do Turnianskeho hradu, ktorý bol pre nich dvoch ako stvorený... –
 – Hav, hav, aú... – prerušil som jeho rozprávanie – nevymýšľaš si, kocúrisko, všelijaké bájky?! – lenže Baltazár mi už nestačil odpovedať...
Zrazu sa len ozvali fanfáry a na hradnom nádvorí už vítajú zaľúbencov:
– Nech žije Melinda, nech žije Andrej...! – volali na slávu mladému páru...
– Poďme medzi nich! – domŕzal Baltazár, až kým sme nezbehli dolu k svadobčanom.

Melinda, celá v bielom mušelíne, s drobnou rúčkou v dlani svojho milého, ako na obláčiku preplávala slávobránou zo šípových ruží rovno do svadobnej siene. Za dvojicou v parádnom sprievode vykračovali páni v zamate, peleríny obrúbené drahými kožušinami, za klobúkmi pávie perá. A po ich boku dámy v krinolínach vejármi rozháňali arómy voňaviek. Na každom kroku šuchot brokátov, čipkové rukavičky nechýbali na fajnových rúčkach...

Len čo sa pousádzali – Andrej a Melinda za vrch stola – z dverí sa vyhrnuli vyparádení lokaji so striebornými podnosmi, z ktorých vytŕčali husacie i kuracie stehienka, pečené prasiatka. Len čo na stôl položili rozváňajúce pokrmy, od úctivosti sa takmer lámali v páse.
A tie dubové stoly?! Dubové-nedubové, i tak sa prehýbali pod strieborným náčiním, vzácnym porcelánom... V cifrovaných miskách sa parili voňavé polievky, omáčky, do červena uvarené raky s veľkými klepetami, pochúťky, ktorým hostia ani na meno neprišli! Uprostred trónili vyčačkané torty, jemné dezerty od výmyslu sveta... A tých koláčov! Lekvárové i makové buchty sa kopili v obrovských košoch. Že vraj pre poddaných, pre ľud v podhradí...
Na tej svadbe sme hodovali všetci! Jedli sme, pili, muzikanti nám hrali menuety, páni sa v tanci galantne zvŕtali okolo krásnych dám v hodvábnych črievičkách...
– Skúsme aj my tancovať s nimi! – zažiadalo sa ináč lenivému kocúrovi spoločnosti roztatárených svadobčanov. Spolu sme sa potom zabávali tri dni a tri noci. To od radosti, že na Turnianskom hrade bude už naveky panovať len láska bez nenávisti...
Či na hrade ešte niekedy strašilo, vám nepoviem, lebo to sám neviem, ale viem, ako som sa dostal späť do tajnej komnaty. Keď sa mi v tanci hlava zatočila, chlpy na hlave sa mi zježili a na čelo vyrazili kropaje potu... ďalej to už poznáte!
Knihu o Turnianskom hrade som ešte naposledy vzal medzi labky, že ju niekde odložím, keď vtom zbadám staré kožené kufrisko. Ledva sa mi podarilo otvoriť hrdzavú zámku. V kufri leží plno zožltnutých písem, postáčaných do tajuplných trúbeliek. Jednu, zlatou šnúrkou previazanú a ešte i hrubou pečaťou opatrenú, som rozmotal a čítam:
 Ja, Belo IV., kráľ uhorský, pozývam vážených pánov majstrov na moje panstvá, do mojej krajiny, aby tu žili, pracovali a svoje zručnosti využili...
– Fíha! To bude nejaká veľká vzácnosť, keď je listina tak krásne napísaná, ba ešte i vymaľovaná... – čítam ďalej, až som sa dočítal o mestečku v horách, ktoré sa Medzev volá.
– Aj by som tam zašiel, – hútam, keď pod nohami zbadám takú ani malú, ani veľkú bábiku.
– Kde sa už len táto tu vzala...?! – čudujem sa, lebo doposiaľ som na ňu nenatrafil.
– Posadím ju na policu..., nech si tam kraľuje...! – pomyslel som si. Ale keď som ju chcel zodvihnúť, iba ma tak potočilo.
– Čo si k zemi prirástla?! – ťažká bola ako z olova.
– Bábika, a z olova?! – šúcham jej stuhnuté líca, či jej nie je zima, no nestačil som ani domyslieť, a v tom okamihu už stojím na vyšliapanom chodníku, ktorý stúpa okolo dravej riečky k nezvyčajným starým domom. Je biely deň a slnko sa na mňa usmieva...

 

 

 


 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Ako na Turnianskom hrade strašilo a ako strašiť prestalo

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012