Ako z Hrušova Turkov hnali

– Môžte mi povedať, páni vojaci, čo je to za hrad tu za nami? – opýtal som sa zachmúrených vojakov, medzi ktorými som sa už dlhú chvíľu bezradne motal.
– To je Sádecký hrad, alebo ako sa tu hovorí, Szádvár, ktorý dávno-pradávno postavil pastier Bebek. – vysvetlil mi vojačik, ktorému som sa schúlil pri nohách.
– Ale ten Bebek nebol len takým hocijakým chudákom! Postavil on nie jeden, ale sedem takých hradov. Každý na inom kopci...! – prisvedčil druhý zbrojnoš a dôležito pokyvoval hlavou.

Vtom bubny zabubnovali, trúby zatrúbili... a celé to obrovské vojsko čakalo už iba na povel. Ideme vraj do boja, brániť hrad pred Turkami.
– Musíme ho ubrániť stoj čo stoj! Aj dedinku Hrušov, čo leží neďaleko hradného kopca. – dodal odhodlane.
Mňa ale vojenská zbroj nesmierne ťažila. A ten strach! Chveli sa mi ušká i chvostík, ktorý sa nechcel zmestiť do brnenia. Až mi bolo do plaču.
Turvi sa rozťahovali po celej krajine a kadiaľ prešli, tam za sebou zanechali hotovú spúšť – vyplienené mestá i dediny, smrť a plač. Len
niekoľko dobre opevnených hradov im ešte dokázalo vzdorovať.
Ale aj kráľových regimentov tu stojí neúrekom – všade, kde len oko dovidí, je vojakov ako maku. Všetci odhodlaní turecké vojsko rozprášiť,
vyhnať z krajiny.
I v Hrušove sú zdatní chlapi. Vinári, ktorí nie sú len pracovití, ale aj prefíkaní. A tí sa vskutku už nemôžu prizerať, ako im Turci ničia úrodu i domovy. A tak si títo mocní a bystrí chlapi jedného dňa povedali:
– Nebudeme sa my spoliehať iba na vojsko! Istota je istota..! – a vymysleli taký fígeľ, nad ktorým pyšní generáli kráľovských vojsk spočiatku iba mávli rukou. Hrušovských vinárov to však neodradilo.
Dedinka bola odjakživa známa svojimi bohatými a rozľahlými rybníkmi. A že pánom týchto vôd nebol nikto iný ako vodník Karas, vybrali sa Hrušovčania za ním s úpenlivou prosbou:– Pomôž nám, milý Karas, lebo prídeme nielen o strechy nad hlavou, ale Turci nás pripravia aj o tieto rybníky. –
Vodník žiadosť pracovitých a poriadnych Hrušovčanov vypočul a nelenil. Nadelil im také kopy rýb, že z nich mohli navariť plné kotly
rybacej polievky. Hneď sa všetci pustili do roboty – krájali, miešali, solili, papriku sypali... až uvarili polievku, ktorú v Hrušove i na okolí
poznali ako halászlé. Naozaj chutila, ale aj – ako pravé halászlé – poriadne štípala.
– Ej, či je len fajná, ostrá! – pochvaľovali si, keď ju koštovali. Popod povykrúcané fúzy sa milí vinári len uškŕňali a ďalej kuli svoj plán, žeTurkov porazia ľsťou. Hlavne, že kotly boli plné. Pochúťka rozvoniavala široko-ďaleko a už im nič nebránilo, aby domáci dokončili svojúmysel. Na rybaciu pochúťku pozvali nielen tureckého kapitána, ale celé, celučičké turecké vojsko.
Vyhladovaným tureckým vojakom halászlé veľmi zachutila. Najedli sa do prasknutia. Ibaže po ostrej, štipľavej polievke sa dostavil preveľký
smäd. Vínko, ktorým ich ponúkali prefíkaní vinári, malo svoju silu aj moc!
Milí Turci všetko nielen pojedli, ale i popili. S plnými bruchami a omámenými hlavami potom všetci tvrdo zaspali.
Vypliešťam oči, či dobre vidím: Hrušov je plný potácajúcich sa, aj povyvaľovaných, tvrdo spiacich Turkov. Vtom zaznel povel hradného kapitána:
– Hor sa, na Turkov! – zavelil mocným hlasom kapitán zo Sádeckého hradu. Vojaci z hradnej posádky, ale aj chlapi i ženy z podhradia,vyzbrojení vidlami, palicami – všetko to hnalo naničhodných Turkov nielen z dediny, ale z celej krajiny.
I ja, malý jazvečík Taši, som s nimi bojoval. Havkal som tak strašne, že som nielen Turkov, čo sa skrývali poza stromy, ale aj sám seba vyľakal!No šabľa a vojenský pancier ma tak ťažili, až som sa zopárkrát nielenže potkol, ale aj kotrmelec urobil. Vtedy som sa veruže zapovedal, žesa už nikdy viac ani na zbraň, ani na nijaké vojenské brnenie neulakomím.V mojej tajnej a tichej komnate, ukrytej za hrubými múrmi hradu, leží už celá tá ligotavá výzbroj a vojenská paráda bez povšimnutia.Na Turkov, na boje nemám viac ani pomyslenia. Porozhadzované kabáty, husárske čižmy i nohavice – všetko som dobre schoval – sám pred
sebou, i pred inými, ktorým by sa niekedy v budúcnosti zachcelo bojovať.
A aj tak bolo ešte čo prezerať. Čutorka na vodu, zvláštny kamienok žlto-sivej farby, za rámom obrazu zastrčené holubie pierka. – Kdeže satu vzali?! – začudoval som sa nahlas. Opatrne som ich povyťahoval, dôkladne preskúmal, a keď som ich chcel vrátiť späť, padol mi pohľadna veľký zlatý prsteň.
– Asi vypadol z niektorej mentieky alebo nohavíc a odkotúľal sa – uvažoval som bez toho, aby som si uvedomil, čo robím. V jednej labke pierka,v druhej prsteň... a zrazu fuk!
 


 

 
 
 
 




 

 

 


 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Ako z Hrušova Turkov hnali

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012