Cesta za šťastím

– Slaná! Táto riečka sa volá Slaná! – spomenul som si s istotou, sediac na jej brehu.
– A či si ozaj slaná? – zbehol som dolu, že si chlipnem z tej vodičky. Nebola. Ale zato bola studená ako ľad – až ma v hrdle zaštípalo. Vybehol som späť na briežok, pozerám zľava, sprava – veď je to tá krajinka z obrázku...! Tá istá lúčka, hory okolo, bystrá vodička tie isté skaly obmýva...
– Ale kde sa podel mlyn?! – až ma heglo od prekvapenia. Upaľoval som popri rieke, že sa dakoho opýtam... až som prišiel k peknému kaštieľu. Vysoký nebol, ale zato dlhý bol dosť. Obehol som ho zo všetkých strán, keď som zrazu zbadal akési deti...
– Akože sa volá táto dedinka? – pýtam sa chlapcov, čo do jazierka skalky hádzali.
– Predsa Vlachovo! – chichotali sa z mojej nevedomosti.
– Ty nemôžeš byť z našej dediny, keď ani nevieš kde si... – posmievali sa.
Odbehol som kúsok ďalej, aby do mňa nezapárali, a že som bol poriadne ukonaný, schúlil som sa do vysokej trávy v chládku kamenného múra, ktorý obkolesoval veľký kostol.
 – Tu mi bude dobre, bezpečne... – zavrel som oči, že si zdriemnem... a bolo po spánku! Nad hlavou sa mi ozvali mocné zvony, ktoré na večernú hodinu rozhojdal starý zvonár.
– Ejha, a ty si čí?! Nikdy som ťa v dedine nevidel. Kde máš pána? – opýtal sa dobrácky a poškrabkal ma za ušami. Vyskočil som na rovné nohy. Vetril som dobrého človeka! A tak som mu porozprával všetko – že som sa vybral šťastie hľadať, čo všetko som už skúsil, aj to, že som prišiel Jozefov mlyn strážiť.
– Ty si naozaj neobyčajný psík...! – čudoval sa. – A akože sa to voláš? –
– No predsa Taši! – tak ma pomenoval môj strýko Tascherl – podľa seba. –
– A ja som zvonár Andriš. Nakŕmim ťa, i prichýlim, kým si neoddýchneš, ale zaviesť ťa do mlyna, ku mlynárovi Jozefovi a jeho dcére Hanke...?! To teda nie! – dokončil rozhodne.
– A to už prečo? – začudoval som sa jeho nevôli.

– Vidíš tú stráň, ten kopček?! Oddávna ju voláme Hankovec. Oproti nej stával ten mlyn, ktorý hľadáš. Poď, porozprávam ti o stráni, o mlynárovi, aj o nešťastnej Hanke. –
Starý Andriš nebol iba súcim zvonárom, ale aj dobrým rozprávačom. Celá dedina poznala jeho rozprávky, ktoré z času na čas detvákom vyprával, museli však pozorne počúvať, aby si dobre zapamätali jeho ponaučenia.– Uvelebíme sa pod túto starodávnu lipu pri kaštieli, k nohám sa mi schúľ a dobre počúvaj! – sadol si unavene a začal rozprávať.
– Kedysi dávno, keď ešte toto stromisko len malou vetvičkou bolo, pri divokej riečke Slaná žil mlynár Jozef. A že v mlyne nielen on tvrdo pracoval, ale aj jeho dcéra Hanka, do mešca sa im okrem múky sypali aj cvendžiace peniaze. – Andriš pomrvil hrubými, zodratými prstami na znak toho, že zvuk štrngajúcich grošíkov pozná len z rozprávania, a spustil: – Okrem dcéry Hanky nemal mlynár nikoho, a tak majetok zhromažďoval len pre ňu. –

– A či ma počúvaš, Taši, alebo ťa driemoty premáhajú?! – opýtal sa nečakane.
– Ani nedýcham, taký som zvedavý! Ale aj trošku hladný... – priznal som.
– Vydrž ešte, keď dopoviem, zavediem ťa k starej grófskej ľadovni a od strážnika vypýtam nejakú maškrtu. Mäska je tam až-až! –

– Ľadovňa?! Čo to je, kde to je?! – oči mi z jamiek vyliezali, uši dupkom stáli.
– Neprerušuj, teraz o Hankovci rozprávam! Tieto psíčatá furt na brucho myslia, a žiadne múdrosti ich nezaujímajú...
– dudral Andriš. Potom už bez povšimnutia dokončil svoj príbeh: – Vieš, Taši, proti ľudskému, ani psiemu údelu nič nezmôžeš. Tak bolo i s mlynárom a jeho Hankou... Do krajiny vtrhli Turci. Rabovali, pálili, zabíjali. Ba i do zajatia brali – veľa mužov i žien odvliekli do tureckej zeme. Vlachovský mlynár tŕpol nielen o mlyn, ale aj o  dcéru... Vedel on dobre, že tí pohania môžu mlyn vyplieniť. S Hankou sa dohodli, že aspoň peniaze, ktorých mali neúrekom, zakopú v lese.

Tak sa aj stalo. Poklad zakopali pod storočný dub. Otec potom dcéru iba napomenul: Hanko, – lebo tak ju volal – som už starý, vedz, že sa mi všeličo môže prihodiť. Dobre si pamätaj, kde sme poklad ukryli. Keď príde čas, vrátiš sa poň. A ešte zopakoval: Hanko, vedz!
Turci naozaj rabovali – najprv Dobšinú, potom aj Vlachovo. Veru i mlyn vypálili. Mlynárovi od žiaľu puklo srdce. A Hanka? Ani si nemohla otca pochovať, lebo ju odvliekli do tureckej zeme.
Veľa vody pretieklo v riečke, kým sa vrátila do rodnej dediny. Nemeškala, pobrala sa rovno pre zakopaný poklad, že zaň nový mlyn postaví. Darmo však hľadala storočný dub. Po stromisku ani stopy!
Sklátili ho snehové víchrice. Hora, ba celá úboč sa zmenila! Márne vo dne v noci kopala, ryla v zemi – poklad nenašla. Ľudia vravia, že sa načisto pomiatla. Hanka, ktorá už dávno odpočíva na Abrahámovej lúke pri svojom otcovi, za živa vraj stále opakovala otcove slová: „Hanko, vedz, Hanko, vedz“! A tak túto lesnú stráň dodnes volajú Hankovec. –
– No vidíš, Taši, nieto tu mlyna, ani mlynára. Niet koho vartovať. Musíš sa len ďalej uberať... – ľútostivo ma pohladkal Andriš, ale na sľub, že ma odšikuje ku kamennej ľadovni, plnej ľadu a chladu, nezabudol. Zaviedol ma ďaleko od kaštieľa, na akúsi čistinku pri riečke Slaná. Tam si nad pariacim kotlíkom ohrieval ruky veľké ako lopaty akýsi mocný chlap v kockovanej zástere – grófsky sluha, čo mal na starosti zásoby mäsa pre panskú kuchyňu.
Čo za hosťa si to priviedol, Andriš?! Prišli ste pozrieť ľadovňu, či vás vôňa guľášu pritiahla? – vraví, a ani hlavu neotočí. No, len popozerajte a potom príďte koštovať!
Najprv som uvidel strmé schody, čo zľava i sprava viedli k starodávnemu kamennému múru s ťažkými železnými vrátami uprostred. Akoby ho niekto na tú horu prilepil...
A viac stien tá ľadovňa nemá? – už sa vidím, ako otváram železné vráta a za nimi... len skala.
Akožeby nemala, ty hlupáčik?! – smeje sa Andriš popod fúzy. Má, ale zvnútra! Sú do skaly vytesané...a volá ma, aby som sa na vlastné oči presvedčil.
Najprv som sa vzpieral... hoci ma aj zvedavosť premáhala, nechcelo sa mi do skaly vojsť! A ten chlad?! Bŕŕŕ... zuby mi drkotali, hoci bolo leto... a to som sa iba okolo železných mreží obšmietal.

Napokon som predsa len dnu nakukol.
To vám bolo! Miestnôstka len toľká ako dlaň, ale zato poriadne hlboká. Hľadím dolu..., naspodku sa ľadové kryhy ligocú... vraj tu vydržia do najbližšej zimy. Zodvihnem hlavu a tam – na železných hákoch visia vyberané kusiská diviny, kačice so zelenými pierkami, zajace, ulovené v blízkych lesoch... Aj mi srdce stislo nad tými božími tvormi, ale...
 - Hlad je hlad a jesť treba... nie? – s nemou otázkou pozerám Andrišovi do očí.
– Veru tak... – len prikývol a spolu sme sa pobrali dolu k ohníku.
Čo za dobrota nás tam čakala, vám radšej ani nepoviem, lebo by vám tiekli slinky toľké ako vlnky v tejto bystrej riečke!

 

 

 


 


 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Cesta za šťastím

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012