Dlhou Zádielskou dolinou...

– Taši, Taši..., čo nemáš trošku pokoja?! Oddýchnuť si treba! – prihováram sa sám sebe. Ibaže zázrak je zázrak, musím kráčať, keď som sa už do tých bagančí poobúval. Kde som sa to vlastne ocitol? Z jednej strany skaly, stromy, z druhej skaliská a stromiská, a popod ne žblnká potôčik s čírou vodou.
– Hav, hav, hav... – zastarel som sa do akéhosi mládenca s batohom na chrbte, s palicou v ruke. – Kamže tak tuho vykračuješ? – no on len tak prefrngol popri mne! Že vraj nemá čas na debaty, lebo musí prejsť celú túto dolinu, a ešte sa i vrátiť. Keď som za ním zakričal, prečo toľká súra, iba mi odvrkol: – Ešte sme len na začiatku Zádielskej tiesňavy a Cukrová homoľa i Kráľovská jaskyňa čaká. –
– Divný kamarát – pomyslel som si. – Ani na kus reči sa nezastavil, len šliape, stúpa, až sa mu za pätami práši. A aké čudné slová to spomínal – vraj tiesňava! Cukrová, to by som vedel, ale... homoľa – čože je to?! – prebudil mládenec môj záujem.
– Ak si kamarát, zoberieš ma so sebou! – rozbehol som sa za ním, že si tiež liznem z toho cukru. V ťažkých topánkach sa mi nebežalo najlepšie, ale aspoň si labky nedodrúzgam na hrboľatom kamení.
Takto bez slova sme šli vedľa seba dosť dlhú chvíľu.
– Ešteže sme sa stretli... – vravím mu radostne. A on – nič.
– Vo dvojici sa lepšie kráča, aspoň máš s kým slovko prehodiť – líškam sa ďalej a on stále nič. Ale kým sme došli k tej Cukrovej homoli, predsa len mi čo-to o tajuplnej Zádielskej doline porozprával. Že vraj tu i sám kráľ Matej chodil poľovať, aj husiti sa krajom prehnali...
Popritom mi poukazoval všelijaké vzácne kvety, pomenoval každého vtáčika, čo nám preletel ponad hlavu, i jašteričku, čo sa nám len tak mihla popred nohy. A keď som sa trochu nešikovne obšmietal okolo celkom obyčajnej rastlinky, i palicou mi pohrozil:
– Daj pozor! Tieto treba opatrovať a ochraňovať, nie po nich poskakovať! Veď rastú len tu a nikde inde na svete! – Lepšie som si už potom všímal, kade stúpam...
Cesta nám ubiehala, až sme odrazu stáli pri vysokánskej bielej skale nezvyčajného tvaru. Akoby vyrastala z brehu bystrého potôčika, okolo ktorého sa celá dolina kľukatí. Alebo sa kľukatí potôčik okolo doliny?
– Čo bolo skôr? Potôčik alebo dolina? – pýtam sa celkom pomýlený skúsenejšieho kamaráta.
– Pravdaže potok, ty mudrlant! – uškŕňa sa neviem prečo mládenec.
– Veď práve on v čase, keď na svete ešte nežili žiadni ľudia, oddelil Horný vrch od Zádielskej planiny. A za dlhé stáročia Blatný potok – lebo tak ho volajú – vytvoril i túto krasovú nádheru... – zodvihol mládenček pohľad až k špicatému hrotu Cukrovej homole.
– Ako len toľká narástla?! – netajím svoj úžas.
– No, môj pradedo rozprával, že vraj tu v okolí kedysi dávno žil starý pastier, ktorý sa raz veľmi nahneval na svojho strážneho psa – mladého čuvača, lebo večer, namiesto toho, aby stádo do ohrady zahnal, rozbehol sa do lesa za malým zajačikom. Ovce sa mu rozutekali na všetky strany... – takto sa začal starodávny príbeh, ktorý mal ale veľmi smutný koniec.
– Vieš, ten čuvač bol práve taký neskúsený a nezbedný psík, ako si ty. Lenže mrzutý pastier ho v zlosti vyhnal z domu... Keď starca prešiel hnev, veľmi svoj čin oľutoval, ale verného psíka už márne hľadal, márne volal späť – nikto ho viac nevidel. Pastiera tak hrýzlo svedomie, že mu spávať nedalo. Vyhľadal preto vedmu – múdru ženu, čo všetko vedela, a tá mu takto poradila: Nie každý zlý skutok sa dá odčiniť, ale skús prejaviť svoju dobrotu, uľaví sa ti. Lenže pastier bol jednoduchý človek, ktorý od života veľa dobroty nedostal, a tak jej slovám celkom neporozumel. Ale spomenul si, že psíča veľmi ľúbilo tvaroh, a pretože sám chcel byť dobrý ako ten tvaroh, nič inšie ho nenapadlo, ako kopčeky sladkého tvarohu nakladať na seba. Dni, mesiace, ba možno aj roky... jeden kopček za druhým. Až napokon sa zo všetkého toho tvarohu kameň stal. –
– Ale prečo sa tá skala volá cukrová, keď je z tvarohu ?! – pýtam sa celý zmätený.
– Ale, veď to bola len povesť, psíča pochabé! Nie je z tvarohu, ba ani z cukru nie je... To si len ľudia nevedeli vysvetliť bielu farbu kameňa, a tak si vymýšľali raz to, raz ono. Zabudol si? – pravda je taká, že tvar homole vytvoril Blatný potok, ktorý skalu celé veky obmýval. A že je biela ako ten cukor? To preto, že je z  vápenca. –
Radosť bolo počúvať múdre rozprávanie, a že som bol pozorným poslucháčom, zaviedol ma ku vchodu akejsi temnej jaskyne, že mi aj o tej porozpráva:
– Pred dávnymi vekmi ju pomenovali Kráľovou jaskyňou! A vieš prečo? – opýtal sa, ale na odpoveď nečakal. – Zapamätaj si, v nej sa ukrýval sám kráľ Belo IV., keď so svojimi zbrojnošmi utekal pred Tatármi. –
Počúvam, ani nedýcham, oči vypliešťam, nuž mu neostáva iné, len pokračovať:
– Bolo to v tých krutých časoch, keď našu krajinu plienili Tatári. Vojsko panovníka Belu IV. bolo porazené a rozprášené. Kráľ utekal cez okolité planiny, cez Holubiu skalu, Horný vrch, až skončil v tejto jaskyni. –
– Tu ho Tatári nenašli? – pýtam sa s obavou v očiach.
– Bolo to takto: Na úzkej štrbine do zemskej hlbiny práve spriadal veľký pavúk hustú sieť, keď kráľ so svojou družinou vkĺzli do jaskyne, aby sa ukryli pred prenasledovateľmi. Netrvalo dlho, a pavučina vchod do jaskyne celkom uzavrela. Vtom sa objavila horda divých tatárskych jazdcov a na čistinke rovno pred kráľovým úkrytom pozoskakovali z koní. Otvor v skale rýchlo objavili, no pomysleli si, že ak je pavučinami opradený, nik tam nemohol vojsť. Nuž vyskočili znovu do sediel, obrátili svojich chlpatých územčistých tátošov a rýchlo, ako prišli, tak aj odišli. –
– Zapamätaj si, milý jazvečík, že nehodno pavúkom ubližovať, lebo nikdy nevieme, komu môžu byť ešte užitoční... –
Dobre sa počúvalo v chládku, pri žblnkotavom potôčku. A že bolo horúce leto, vyčľapkali sme sa vo sviežej vodičke Blatného potoka.
– Poď, vrátime sa..., dolu zídeme popri tomto potoku... ešte voľačo uvidíš! A cestou ti čosi porozprávam o jednej milej dedinke. –
Zbystril som pozornosť, ale než som sa stačil na jej meno opýtať, on už rozprával:
– Kedysi dávno, keď celú šíru krajinu i samotné Košice drancoval divý Omodej Aba, bol v tomto kraji prvým zástupcom kráľa išpán Ján Tekuš. Jedného dňa za ním prišiel neznámy kupec s vážnou žalobou:
Vznešený pane! Práve som prichádzal s tovarom od Sádeckého hradu, že vám ponúknem najkrajšie hodváby z ďalekej Číny, vzácne korenie a vonné oleje z Indie, a chystal sa so záprahom prejsť cez Blatný potok, keď vidím, že most nakrivo stojí. Podvaly boli podpílené! Len v poslednej chvíli som stačil kone zahamovať, boli by sa so všetkým nákladom zrútili do hlbočiny. Vtom sa spoza skál vyrútila banda zbojníkov! O všetko ma obrali, len holý život mi zostal!
Išpán neboráka pozorne vypočul, aj mu naskutku uveril. A že to bol muž činu a bystrého ducha, poslal po pisára Mateja. Píš, čo ti budem diktovať! – rozkázal. Matej namočil brko z divej husi do atramentu, a cifrovaným písmom písal na list pergamenu išpánove slová:
Ja, turniansky išpán Ján Tekuš, nariaďujem desať pracovitých rodín z dvora Turnianskeho hradu poslať k mostu Blatného potoka. Jedla aj dobytka nech majú dostatok, dreva i všetkého, čo k životu potrebujú. Na brehu nech si postavia príbytky a na najvyššom kopci strážnu vežu. Povoľujem im vyrúbať tristo hektárov lesa medzi Sadeckým a Turnianskym hradom, až k Hrhovskému chotáru. Túto pôdu nech naveky slobodne obrábajú, nech do nej vysadia pšenicu i raž, aby v tomto kraji nikto viac nehladoval!
No, tu sme, vo Dvorníkoch! V dedinke, ktorú na príkaz išpána Tekuša založili poddaní turnianskeho dvora... – náhle, akoby uťal, zakončil rozprávanie môj spoločník a aký bol dlhý, taký sa natiahol do tieňa mohutného duba a ... zaspal.
Ani som nezbadal, ako sme sa sem dostali – taký vzrušujúci bol ten príbeh. Hádam tu by som sa ešte čo-to dozvedel o dedinke... Stojím pred neveľkým domom a čítam:
– Mú-ze-um... ­– ale tam psíka samého nepustia! A čo moja zvedavosť – kto ju teraz uspokojí? Neviem, či som sa trošičku nahneval, alebo ma to len baganče omínali, zrazu som ich len zobul a šmaril pod strom. To som asi nemal urobiť, lebo...
... mládenca, dediny, ba ani duba odrazu nebolo, iba môj brlôžtek a poklady od výmyslu sveta v hradnej komnate – všetko nedotknuté.
– Čo je to za čudo, ktoré ma raz odnesie tam, potom zas inde, ba aj z jedného veku do druhého? – premýšľam, až sa mi z kečky parí.
Nič múdre som nevymyslel, nuž som len tak naslepo siahol po akejsi knihe, že si budem aspoň obrázky prezerať... a čo vidím? Veľkým zlatým písmom je tam napísané:
Povesti o Turnianskom hrade“. Začítal som sa hneď do prvej z nich...
 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Dlhou Zádielskou dolinou...

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012