Holubia skala a studená hrhovská vodička...

Ako áno, ako nie, odrazu som sa len našiel blízko vysokej hrbatej skaly. Na lúke pod skalou, medzi sviežimi kvetmi a kríkmi, sedela celá kopa detí. Uprostred nich pastier s dvomi strakatými kozičkami, ktoré nič nedbali, len s chuťou zôkol-vôkol všetko spásali. Ešte aj tie pichľavé kriaky im chutili. Pastier pobafkáva z fajočky, a ako vykladá, tak vykladá... Naťahujem uši ako vládzem, aby mi ani slovíčko neušlo...

– Už toľko nedrankajte...! Hej, hej, porozprávam vám rozprávku o tamtej skale... – vraví starý muž a krivou palicou ukazuje na skalu, blízo ktorej som sa i ja učupil. Deti ani nemukli. Povyvracali hlávky tým smerom, vyvaľovali zvedavé očká.
– V dávnych časoch sa diali dobré, i zlé deje. Náš pán kráľ, volal sa Belo IV., pri riečke Slaná prehral bitku s mocným tatárskym veliteľom Batuchánom a jeho neúprosnými vojmi. Kráľovo vojsko bolo veľké, ale tatárskym šíkom sa rovnať nemohlo – tým nebolo konca kraja. Tisíckami šípov Tatári hnali nielen kráľovských vojakov, ale aj samotného kráľa a jeho vernú družinu. Čo iné im teda zostalo?! Len zutekať... – Deti tak počúvali, že hádam ani nedýchali. Jánoš báči, lebo tak ho malí šarvanci volali, vážnym hlasom pokračoval:

– Hladní, smädní, ukryli sa v tunajších horách, kde široko-ďaleko boli iba lesy, hory, skaliská – zahrozil starý pastier palicou do vzduchu, akoby sa celému kraju vyhrážal. Medzitým vypustil obláčik fajkového dymu.
– Neslávny to bol útek! Náš pán kráľ i jeho sprievod boli náramne ustatí a veľmi, veľmi hladní. Odrazu jeho verní vojaci zbadali kŕdeľ holubov. Potíšku sledovali, ktorým smerom letia. A veru to vypozorovali! Strapaté holubie hniezdo trčalo z tamtej najvyššej, hrbatej skaly. Aj by tie holúbätá boli v letku zostrelili, lenže po prehratej bitke už ani šípy nemali...! – pastier sa otočil a bakuľou ukázal na to najvyššie balvanisko.
 – Vyhladnutí vojaci pána kráľa nelenili, z posledných síl precválali Horným vrchom a vyškriabali sa k vtáčiemu obydliu na skale. Povyberali všetky naznášané holúbäcie vajcia. Surovými potom nakŕmili nielen svojho panovníka, ale čosi zvýšilo aj im..., – pritlmeným hlasom, ale o to vážnejšie dokončil pastier, a že sa už poberie so svojimi kozičkami ďalej. Lenže tu mu čosi preletelo mysľou a zháčil sa: – Veď som vám zabudol povedať to najdôležitejšie! Od tých čias sa táto skala nad nami volá Holubia skala. A ešte musíte vedieť, že na tej skale rastie jeden jediný kvietok, klinček. Aj vtedy, keď naširoko, naďaleko nekvitne celkom, celkom nič...! –

– A to že ako...? – čudovali sa nielen deti, ale i mne nevolanému poslucháčovi to nešlo do hlavy.
– No, na pamiatku nášho pána kráľa. Vraj si potom na tej skale palotu postavil. Ale počul som aj inakšiu pravdu, že kráľ vtedy z Holubej skaly do blízkej rokliny zutekal a tam v jaskyni počkal, kým sa Tatári poberú preč z kraja... Lenže či to všetko naozaj tak bolo, to nik nevie a už sa ani nedozvie... – pohundrával starec a pomaly sa uberal za svojimi strakaňami.
Nedalo mi v tajnosti počúvať, zbehol som ja spod tej tajomnej skaly a dohonil pastiera i kozičky. Ukázal som mu prsteň a v ňom holubie pierka zastoknuté.
– Kdeže si ich zobral, psíča nešťastné! – Aj som mu vysvetľoval, aj veriť nechcel.
Pekne pospolu sme potom kráčali dolinou pomedzi čudné skaliská, do ktorých akoby ktosi dierky navŕtal. Miestni hospodári ich vraj nazývajú osím kameňom. A naozaj sa tými dierkami podobá na osie hniezda, i keď Jánoš báči povedal, že je to tufový kameň. Aké smiešne slovo – tuf – pomyslel som si, ale vidím, že Hrhovčania priamo do tých skál jaskyne i pivnice vytesali, príbytky vystavali. A to už smiešne nebolo – nevedel som sa na ne vynadívať.
Napokon sme prišli k vodopádu, z ktorého rovno za hrhovskými domami voda padala akoby z neba.
– Ale čoby z neba! – durdil sa pastier – ... z vyvieračky nad dedinou, spod svahu Horného vrchu, odtiaľ, zvysoka padá a letí nadol. Hučí a hučí ... do ohluchnutia. –
Nato starký vytiahol čutorku, z kraja načrel čistej vodičky, a že dá okoštovať i mne.
Odrazu, ... čo nevidím?! – Veď je to čutorka z mojej komnaty?! – s údivom hľadím na pastiera. Ten sa len pousmial popod fúz a strčil mi ju medzi labky:
– Nemudruj, len sa dobre napi, čerstvá, zdravá je hrhovská vodička...! – a vzápätí ani pastiera a ani strakatých kozičiek nebolo.
A čo ja, psík Taši?
Ani neviem ako, ani neviem kedy, opäť som sa ocitol vo svojom útočisku, v hradnej komnate.
– Uf, uf! Konečne som vo svojom pelechu, veď mi už od hladu v bruchu škvŕka. – Hneď som si odhryzol poriadny kus sušenej diviny, vodičku som si v čutorke doniesol priamo z hrhovského vodopádu.
– Juj, aleže je svieža... Teraz si trošku oddýchnem, a potom...? –
Už-už, že si povystieram svoje vytúlané údy, keď som sa zaplietol do dlhého motúzika, ktorý trčal z akejsi starej topánky.
– Hádam to len nie sú baganče? –
A veru boli. Neodolal som. Poometal som ich z pavučín, poutieral od prachu, a bez rozmyslu skočil do nich prednými labkami.
 – Lenže, kto ma teraz zašnuruje? – zauvažoval som nahlas, keď zlyhali moje pokusy uviazať mašličku na šnúrke, i keď som vyskúšal všetky možné akrobatické polohy. Neostalo mi iné, len baganče na zadné labky poobúvať, poriadne ich pozaväzovať, lebo ktovie kadiaľ ma budú nosiť tieto rozprávkové topánky?!


Sotva som stačil schytiť palicu, zabuchnúť ťažké dvere a už som bol na začiatku neznámeho chodníka...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 



 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Holubia skala a studená hrhovská vodička...

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012