Jablonovský veľký koláč

Nie je toto náhodou rajská záhrada? Toľko všelijakých stromov, samá zeleň, voňavé kríky, kvietky od výmyslu sveta. A to slniečko! Len sa vyškiera a vyškiera. Jeho lúče ma šteklia ešte i v chládku pod košatou jabloňou. Požmurkal som očami, či dobre vidím, zastrihal ušami, či dobre počujem, pokrútil chvostíkom na znak radosti, a rozbehol sa pomedzi detiská, ktoré sa naháňajú a krbáľajú v tráve.
– Poď medzi nás! – pokrikujú na mňa veselo.
– Aký smiešny malý pes... – chichocú sa do dlaní dievčatá v kvetovaných sukničkách. – Ten iste nie je z našej dediny! Ako si k nám zablúdil? – vykríkla najsmelšia – ryšavá, pehavá Irenka.
– Nie som malý a ani smiešny! – bránil som sa.
– Volám sa Taši, som jazvečík a bývam na hrade Krásna Hôrka... Ako veľký pán! –
– Tašipán, Tašipán, kdeže máš dolomán? – k smiechotám a prekáraniu sa pridali i chlapci a všetci ma obstúpili v jednom veľkom kolese.
– Taši, Taši, vitaj medzi nami...! – pospevovali, tešili sa, až mi srdce poskočilo od radosti.
Odrazu však všetci stíchli.
– Hostina bude, už ho nesú..., už ho nesúúú! – zvolal ktosi vzrušeným hlasom. A skutočne, štyria mocní mládenci a štyri vyparádené dievčatá vysoko nad hlavou niesli ozrutný koláč.
– Mne sa asi sníva...! Taký obrovský koláč som jakživ nevidel! – zhíkol som nad veľkou, už z diaľky voňajúcou maškrtou. Cestíčko ako páper, na ňom sladký lekvár, orechy, postrúhané jabĺčka a iné dobroty.
– Kto to všetko poje? – pýtam sa detí, ktoré na mňa akosi pozabudli.
– Akože kto??? Predsa my všetci, celá dedina! Koláč je veľký, ujde sa každému. Každý, kto usilovne pracoval na našich poliach, v záhradách či vo vinohrade, z koláča ochutná... – tentoraz veľmi vážne vysvetľovala ryšavka Irenka.
– Neboj sa, Taši, aj tebe sa ujde. Lebo my si pocestných uctíme ako sa patrí. –
– Aké láskavé slová, – pomyslel som si, až mi zostalo teplo na duši. Irenka sa mi zdala čoraz krajšia... Ale pehy mala! – na nose, na líčkach... všade.
– Taši, tu seď, kým ti donesiem poriadny kus koláča. Tam v chládku pod lipou budeme maškrtiť, – vážne, ako dospelá, povedala Irenka. A odbehla do veľkého klbka, kde sa už všetci, mladí i starí, delili o svoju odmenu.
Pomaly sa zvečerievalo... Zatiaľ čo chlapci si rozprávali príbehy o zbojníkoch a  strašidlách, dievčatá, tíško spievajúc, z natrhaných kvetov vili pestrofarebné venčeky. A ja? S bruškom plným sladkej pochúťky posedúval som s nimi, akoby som bol odjakživa jedným z nich. Len by som ešte rád vedieť, či to celý rok je taký štedrý ako dnešný deň, alebo... radšej som sa, hanba-nehanba, opýtal milej Irenky.
– Tento krásny zvyk nám zanechali naši predkovia – rodičia, prarodičia, pra-pra-prarodičia. Bolo to takto: – rozprávala tak zaujato, až sa jej líčka začervenali a oči svietili ako svätojánske mušky.
– Kedysi dávno jeden dobrý zemepán dal našim predkom veľa úrodnej zeme, aby na nej pestovali pšenicu, zeleninu, hrozno. Boli usilovní, pracovití, a tak sa im darilo – celý chotár sa premenil na hotovú rajskú záhradu. Všetkého bolo nadostač, ba viac... ani nebolo kde schovať toľkú úrodu. Vtedy dal náš zemepán na konci dediny vystavať granárium... –
– Ale čo za čudo je to gra, gra... – skoro sa mi jazyk polámal.
– Granárium predsa! Veľká kamenná sýpka, do ktorej gazdovia nosili desatinu zo svojej úrody. Odrazu ale bolo granárium celkom plné. Ani sám zemepán nevedel, čo robiť s toľkou úrodou. Ako sa to vraj občas stáva, pomohla mu dobrá víla. Najprv mu poradila, aby našiel súceho pekára, ktorý upečie velikánsky koláč, a tým nech nasýti celú dedinu. Lenže taký pekár sa nenašiel, a tak lesná žienka vymyslela čosi iné... Táto kvitnúca voňavá záhrada bývala vždy plná lienok, ktoré rozprávková lesná panna premenila na malé zaokrúhlené piecky. V nich sa potom pieklo veľa, veľa koláčov... a všetky odrazu! – dokončila Irenka a už ma ťahala ku granáriu a k nezvyčajným pieckam, aby som na vlastné oči uvidel, o čom mi ona i štebotavé deti porozprávali.
– To bol ale krááásny výlet... – ponaťahoval som sa vo svojom brlôžku. Ešte aj teraz sa olizujem, kde len dočiahnem, dobre že nie za ušami! Nie a nie zabudnúť na dobrotu, z ktorej sa mi ušlo tak štedro, ako ostatným deťom... A už vôbec nedokážem zabudnúť na kamarátku Irenku s líčkami bodkovanými ako tie lienky...
Som síce ešte trochu „namäkko“, no v  tajnej komnate ma čaká ešte veľa nepreskúmaných vecí. Zrak mi padol na ostrú šabľu, ktorá akoby visela rytierovi na páse. Že som zvedavý, to som vedel, a tak sa mi veruže ani trochu nelenilo a začal som sa mocovať s voľajakými železnými šatami, čo sa ligocú ako to striebro... Naveľa, naveľa som natiahol ťažké brnenie, schytil meč – a keďže som už na vlastnej koži spoznal, aký čarovný účinok majú predmety, ktoré vezmem do rúk, a šaty, čo na seba navlečiem, dúfal som, že sa ocitnem v dávnych časoch udatných veľmožov.

 

Tak sa aj stalo...

 



 
 


 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Jablonovský veľký koláč

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012