Jazero bohatstva

– Veď je tu ako v rozprávke! – vypliešťam oči na pekné malé domčeky. Uprostred kostolík, lavička pod lipou, okolo lúky, polia...
– Čo je tu národa, kde sa všetci vzali? A ako usilovne pracujú! –
Podaktorí si pri robote nôtili, iní v chládku oddychovali. Všade pokoj a dobrá vôľa. K tej kráse im spievali škovránky, žblnkal potôčik, ktorý sa hadil okolo šípových ruží pod briežkom.
– Zdá sa, že som si vybral ten najlepší smer – do krajiny šťastia...! – pomyslel som si a pridal do kroku. Vtom za zákrutou pod lesom stretnem zdatného gazdu. Klobúčik do tyla, tvár horským vetrom ošľahaná, fúziská beťársky povykrúcané... Kráčal popri hrkotajúcom voze, ktorý spokojne ťahali dva koníky.
– Hav, hav, dobrý deň vám, gazda! – pozdravil som, ako sa patrí na vychovaného jazvečíka. – Kam vedie táto cesta? Hádam do dákej blaženej zeme, – mudroval som – ... lebo chudobu som tu nezazrel! –
– Máš ty pravdu, psíček, dobrým smerom kráčaš. Len musíš ešte hodný kus cesty prejsť, kým sa ocitneš v ríši mocného Rudohora. Ešte len tam je všetkého nadostač! V zemských útrobách, no najmä v jazere ukrýva veľké bohatstvo! To ti je plné pokladov – zlata, striebra, drahokamov... je ich tam toľko, že až von z hladiny vytŕčajú. –
– A čo chudiatka rybky? – napadlo ma v obave, že pre tie hŕby pokladov nemajú dosť miesta na plávanie. –
– Ale veď aj tie rybičky sú zo zlata! –
– Fíha! – zjajkol som údivom a už len chvostom zamával gazdovi na pozdrav. Zlata, striebra mi netreba, ale ten zázrak naskutku musím vidieť!
– Nieže zabudneš! – zavolal na mňa ponad plece gazda. – Ešte musíš nejeden potôčik prebrodiť, vyškriabať sa na tamten hrbatý vrch, čo sa Radzim volá, obísť horu Železník, ktorej akoby konca-kraja nebolo, a až uvidíš v lesoch učupenú dedinku, ktorú oddávna volajú Veľká Slavoška, ocitneš sa pri Jazere bohatstva. –
– Ďakujem, ďakujem! Budem sa držať tvojich rád, dobrý človek, hav, hav! – ledva som odzdravil, a už uháňam za tým zázrakom. Znenazdania mi oko padlo na kopec zvláštneho tvaru. Zďaleka sa nezdal, ale čím viac som sa blížil, tým bol väčší, mohutnejší.
Bol som už poriadne vyčerpaný, ale k jazeru som predsa len doputoval. Gazda mal pravdu. Spod hladiny sa blýskali drahokamy, z ktorých si mohol zobrať každý, koľko potreboval. Tu si akýsi mládenec odlúpil trošku zlata, tam starenka zodvihla jagavý kamienok, otec, mať s celým kŕdľom detí zbierali na brehu zlaté zrnká. Nenáhlili sa, lebo Rudohor bol štedrý voči tým, ktorí sa uspokojili s málom. Mal i svojho strážcu – každý poznal rúčeho Klingáča – ale ten nemal žiadnej roboty s nespratníkmi. Nebolo chamtivcov, ktorí by brali, čo im nepatrilo...
Až kým k jazeru neprišla krásna dievčina. Zlatavou ju volali. Keď uvidela tú nádheru, až ňou zalomcovalo:
– Mať tak všetko len pre seba! – od toľkého bohatstva sa jej zahmlilo pred očami. Hneď ju napadlo, ako sa dostať k pokladu. Vybrala sa rovno za Klingáčom. A že on krajšej dievčiny nikdy nezazrel, i milá sa mu zdala, nečudo, že bol ochotný splniť, čo jej na očiach videl.
– Klingáč milý! Si silný, múdry i šikovný... – líškala sa Zlatava, – čo keby sme všetko to bohatstvo naložili na vozy? –
– A to už prečo?! – jakživ ho nič také nenapadlo. Lenže dievčina milého mládenca rýchlo presvedčila, že keď získajú Rudohorove poklady, stanú sa najbohatšími na svete.
– Aká si len múdra a bystrá, Zlatava milá. Čo to tu má toličizný čas len tak podaromnici ležať. Iba čo sa voda zakaľuje... – prisvedčil, a hneď sa aj pobral vyloviť bohatstvo z jazera. Mocoval sa s tým, čo mu nepatrilo, až ho kropaje potu zalievali.
Zlatava, ani sa nerozlúčila s najbližšími, už mala namierené za hory, za doly, čo najďalej od Rudohora. I s milým Klingáčom, i s plnými sudmi, pod ktorými sa vozy prehýbali, osky kolies sa lámali...
Vtom sa zablyslo, zahrmelo! Zem sa pohla, vody vyčľapli dovysoka a vlny sa prevaľovali z jednej strany na druhú. Do toho rachot, štrngot zlatých, strieborných i medených pokladov. Brilianty – celkom ako tie blesky-tresky – vysielali jagavé lúče do oblohy.

 Po chvíli všetko stíchlo. Vlastným očiam neverím:
– Kde sa podelo jazero, kam zmizli poklady, kde je krásavica, ktorá ich pred chvíľou zhŕňala do suda? –
Zoskočil som zo skaly, aby ma nezmietla dáka vlna, a prichytil sa mocného kmeňa. Krvi by sa mi nedorezal, ako som tam stál so zježenou srsťou, s trasúcim sa chvostíkom.
– Auú, auú...! – kvílil som, zavýjal. Ani nie tak od strachu, ako od údivu. Hádam sa mi len niekto ohlási...?!
– Zlatava! Zlatava! Kde si?! – začul som z diaľky volanie. To spoza obrovskej skaly, ktorá ktohovie odkiaľ sa vzala, len tu odrazu bola, presne tam, kde sa ešte pred chvíľou trblietala hladina krásneho jazera, vyšiel skormútený Klingáč. Blúdil ako bez ducha...
Zrazu sa zablyslo ešte raz. Sponad hory zahrmel mocný hlas:
– Tu som ja pánom! Ja, Rudohor! Pán pánov naveky! Zapamätaj si, neverný strážca, potrestal som Zlatavu za jej nenásytnosť a teba za zradu. Naveky ju budeš hľadať...!!! Cha, cha, cha! – ozývalo sa široko-ďaleko po okolí.
– Odpusť, pán môj, odpusť! Mne i Zlatave. Len mi ešte poraď, kde ju hľadať?! Ako všetko odčiniť?! – kričal do nočnej tmy Klingáč.
– Hľadaj si ju v hlbinách zeme. Tam je aj s tým, čo najviac milovala. S bohatstvom! Hľadaj si ju, h ľ a d á á á j...! – doznievalo odkiaľsi spoza Radzima a nieslo sa ponad domčeky vyľakanej dedinky Slavošky. Zatíchlo až v hlbokých lesoch Železníka.
Ešte len potom krajina zmĺkla. Lesk i sláva všetkého bohatstva navždy zmizli. A mne – úbohému Tašimu – sa zazdalo, že tá blažená zem sa v okamihu zmenila na zakliatu ríšu...
Ibaže Klingáč sa nevzdal. Mordoval sa s balvanmi, akoby chcel poprevracať celú zem. A čo jeden zodvihol, zakaždým spod neho vytryskol prúd čírej vody. A tiekol..., keby tiekol, priam sa rútil od Slavošky nadol.
 A Mesiačik? Ten porozžínal hviezdičky na oblohe a spolu s nimi mi svietil pod nohy. Aby som na ceste za ďalším dobrodružstvom nebodaj nezablúdil.
****
Kráčal som tíško pod hviezdnou oblohou, ani raz som nezahavkal, aby som nôcku nevyrušil. Zrazu však mesiac i hviezdy zhasli!
– Kde ste sa všetky podeli?! – darmo vyvraciam hlavu, niet ich!
– V tom musia byť voľajaké čertoviny! Žeby tadeto viedla cesta do pekla? – poviem vám, nebolo mi všetko jedno...
I keď so strachom v chrbte, kráčal som ďalej, no nie dlho. Zakopol som o kameň. Čo ako bol studený a mokrý, posadil som sa naň. Len na chvíľočku..., no spánok ma premohol.
 Vtom ma ktosi potiahol za chvostík.
– Kde sa tu berieš, psíča uzimené? – prihovára sa mi milý hlas a čiesi láskavé ruky ma berú do náručia. – Iste si zablúdil, keď si sa ocitol v slavošovskom tuneli! Ešteže tadeto popod Homôlku občas prechádzame, keď ideme na výlet do Revúckej doliny a chceme si cestu skrátiť... A ty že si sa kam vybral? –
Predsa domov na Krásnu Hôrku! – odpovedám bez zaváhania.
– Nič sa neboj, zaraz sme vonku... – a naozaj, po chvíľke sme boli na teplom slniečku. Až teraz som videl, kto ma to sprevádza z tunela – traja usmiati chlapci.
– No, poriadne dlho som si pospal! Len som netušil, že tak hlboko pod zemou. – Tí ale nemali čas na psie bájky. Ešte ma poškrabkali za ušami a už ich nebolo.
***
– Ozaj, prečo vlastne som sa tak vyľakal toho tunela, veď hviezdy nesvietia ani v tajnej chodbe do hradu... – nestačil som domyslieť a už som stál uprostred tej chodby.
– Čo teraz? – myslím si – Ísť ďalej, či sa vrátiť späť? – Už som sa aj otočil, že ten tunel pod Homôlkou predsa len preskúmam, ale napokon nad psím rozumom zvíťazil prázdny žalúdok a rozhodol som sa pre tajnú komnatu. Čo vám budem tajiť... napchal som sa do prasknutia a zamieril rovno do brlôžka, že si ešte trochu schrupnem...
– Keby sa mi tak prisnilo o tej sladkej riečke, či ako ju tí slavošovskí mládenci nazvali... možno slaná? Alebo žeby bola kyslá? ... A čo to hovorili o Jozefovom mlyne? – spola driemem... zaspávam... len mi zrazu spomienka rozlepí oči:
– Pekný malý obrázok v puknutom ráme! – kde som ho len videl? Presnoril som všetky kúty, kým som ho našiel schovaný za truhlicou. Oči mi dobre z jamiek nevypadli... pri bystrom potoku stojí drevená chalupa s velikánskym kolesom naboku... a tým kolesom voda preteká!
– To musí byť ten Jozefov mlyn! – Sotva som posledné slovo vyslovil, ocitol som sa na brehu riečky...
 

 

 

 

 

 

 

 

 


 
 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Jazero bohatstva

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012