Sedem vŕškov, sedem salašov

Slniečko vyhnalo z oblohy slabnúci mesiačik. Svitol deň ako maľovaný. To som však skôr iba tušil, lebo, hoci som vo svojej zázračnej komnate mal naozaj všetkého nadostač, okienko bolo menšie ako dlaň.Opatrne som rozlepil najprv ľavé oko, potom pravé, a – ako vždy zrána – zazíval, zakňučal, pretiahol si labky. Všade tichučko, keď tu zrazu vrabčiaky prerušili rannú idylku – opreteky čvirikali, hašterili sa, škriepili... Ba – o čom to len klebetia?! Spozornel som... uško, čo sa mi zamotalo do rukáva kabátca, som si rýchlo ponaprával. Ejha! Spomínajú akési neznáme končiny, príbehy, o ktorých som nikdy nepočul. To budú dajaké rozprávky!Lenivosť ma ešte stále premáhala, lenže zvedavosť bola silnejšia. Vravím si:– Vylihovať môžeš, keď budeš starý ako strýko Tascherl, teraz sa ti patrí spoznávať svet! –Do batôžka, čo som našiel v kúte komnaty, som si len tak napochytre hodil dačo pod zub a starodávny modrý kabátec, ... ak by sa zozimilo.Vykročil som teda rovno do môjho rozprávkového sveta – potešil som sa, že už nie som len taký jazvečík skadenoha-skadechvost, ale mám svoje meno...– Volám sa Taši! –  
– Hav, hav, hav...! – tak po svojom som ešte pozdravil hradné múry a poďho do toho neznámeho sveta! Rovno za nosom. – Aké je to vandrovanie po svete jednoduché..., – pomyslel som si, hrdý na svoju odvahu. Zrazu sa však cesta rozdvojila.
– Čo teraz? Doľava, či doprava? Keci-beci, aka-fuka, funda-luka... – rozpočítaval som si popod nos, – takže kade? Doprava! –
Rozbehol som sa, veselo šibrinkujúc chvostíkom, no po chvíli som sa už sotva vliekol po strmej kľukatej ceste. A toho prachu! ... radšej som skočil do kríkov. Bodľačie-nebodľačie, aspoň ma kúdol spopod kolies nezmetie do priekopy...
– Tušil som to! – premkol ma akýsi chlad. Natiahol som si kabátec a...
Ocitol som sa v akejsi dedinke.
– Bol som tu alebo nebol?! – mrmlal som si popod fúz.
Vtom, kde sa vzal – tu sa vzal, predo mnou stojí starý, ukonaný pes a zachrípnutým hlasom sa pýta, či som nezablúdil:
– Ty nie si tunajší, však? – pozrel na mňa smutnými očami. – Omrzel ťa pohodlný život u pána? Preto si ušiel – nadýchať sa slobody?! Nemám pravdu? – brechol prísne.
– Dobre vidíš, nie som odtiaľto. Ale to druhé si neuhádol – pána ja nemám, ani domova. A spávam celkom sám, hoci som ešte malý, v tajnej komnate na hrade Krásna Hôrka. Aj meno som dostal iba nedávno. Volám sa Taši. Dal mi ho môj slávny strýko Tascherl...! Nikdy si o ňom nepočul? –
– Počul i nepočul, ja mám celkom iné starosti ako panskí psi, – zahavkal dedinský dunčo. Aj mi ho prišlo ľúto, lebo veľa dobroty dozaista nezažil. A tak som sa ho iba opýtal:
– Ako sa voláš a čí dom strážiš? –
– Bodrík, starý Bodrík ma volajú a odjakživa slúžim u starého Ištvána, dedinského hlásnika. Už je chorý a slabý, ani dobre nepočuje. Ale rozprávať vie ako nikto na svete. Poď so mnou, a popočúvaj... Ani neodídeš, keď začne tie svoje poviestky. –Celý večer sme preležali pri nohách hlásnika Ištvána. A s rozprávkami sa naozaj akoby vrece roztrhlo...– A či vy viete, zvieratká verné, ako tento hrad na tom krásnom návrší vyrástol? – začal starý Ištván, a ukázal na kopec vysoko nad dedinou. Pravdaže sme nevedeli. Ani sme nedýchali, takí sme boli zvedaví.– Dávno, pradávno, keď tamtie smreky v lese boli iba maličkými semiačkami, potuloval sa po kraji pastier. Bebek ho volali. Od rána do večera chodil za svojimi ovečkami. A v noci? Spal schúlený pri ich teplých vlnených bruškách, iba tak – pod šírym nebom. Prikrytý hviezdnatou oblohou. Dobre on poznal svoj nedohľadný chotár. I všetky živé bytosti v ňom.
Jedného dňa zbadal, ako jastrab poľuje na myš. Nelenil a pištiacu myšku v poslednej chvíli z jastrabových pazúrov vydrapil. Lenže nie je myš ako myš. Z tejto sa vykľul sám myší kráľ, ktorý sa Bebekovi štedro odvďačil. Iba toľko mu poradil:
– Vyber sa v noci do lesa, a keď do tretice o kameň zakopneš, práve ten zodvihni...!
Pastier poslúchol. Oplatilo sa mu dobrý skutok vykonať, lebo pod skalou našiel zlaté a strieborné groše. Naložil ich do veľkého koženého mecha, ale cestou domov zakopol ešte raz. Do ešte väčšieho kameňa, ktorý sa ligotal ako tá najjasnejšia hviezda na nebi. Nebolo to veruže ani striebro, ani zlato, nebola to meď. Našiel obrovský diamant!
Bebek, ktorý mal iba svoju biedu a k tomu šesť synov, poklady dobre poskrýval, aby ho zlodeji, čo sa krajom potulovali, nedajbože neozbíjali.
Na druhý či tretí deň zavrátil svoje ovečky, ohradu na košiari pozatváral, a vybral sa za pánom kráľom. Že mu veru vzácny kameň poctivo odnesie, keď ho už našiel na kráľovskom majetku. Ten sa klenotu náramne potešil a chcel chudobného pastiera spravodlivo odmeniť.

– Akú plácu žiadaš za poklad, ktorý si mi statočne priniesol? –
– Nuž, najmilostivejší pane, budem spokojný, keď mi dáš sedem vŕškov... – zažiadal úctivo Bebek.
– A načože ti budú holé návršia...? – opýtal sa začudovaný kráľ a usmial sa popod fúz. – To sú mi čudné obchody, keď vymeníš diamant za kopce, na ktorých iba tráva rastie! –
– Veď práve po takých mne duša piští. Pasiem ovečky a tie dobrú pašu potrebujú. A salaše..., tie na každom vŕšku vystavím, – vysvetľoval pastier kráľovi.
– Lenže Bebek nielenže nebol hlúpy, bol priam jasnozrivý. Z grošov, čo našiel pod kameňom, postavil každému synovi nie salaš, ale hrad. Ešte dlho potom sa pyšne vypínali nad krajinou – Sádecký hrad nad Hrušovom, nad dedinkou Silická Jablonica hrad Sokolí Kameň, ďalej tým smerom, odkiaľ slnko vychodí Turniansky hrad a tri hrady na západných vŕškoch – v Plešivci, Brzotíne a Štítniku. Siedmy, čo postavil sebe – hrad Krásna Hôrka, bol najkrajší a takým aj zostal. To je on, tam nad dedinou – dokončil svoje rozprávanie starý Ištván.
– A čo ostatné... – tie už nestoja?! –
– Nuž, nie veru. Z niektorých zostali aspoň dva-tri holé múry stáť, z iných len kamenie, ktorým tŕnie, bodľačie prerastá... alebo sa načisto prepadli. –
Už sa mu aj podriemkavalo, ale Bodrík, a priznám sa že aj ja, sme boli zvedaví, aký pán sa to stal z toho chudobného pastiera. Na to Ištván iba hodil rukou:
– Nič horšie, ako keď sa z chudáka boháč stane! A či ste nepočuli o lúpežných rytieroch?! To boli lotri! Aj František a Imrich – potomkovia pastiera Bebeka patrili medzi nich. Z kostolov zvony zhadzovali, a z nich odlievali delá. Aj všetky kanóny hore na hrade z takejto svätokrádeže pochádzajú. – hlásnik si zlostne odpľul do kúta.
Potom načisto utíchol. Napchal do fajočky dohánu a bez slova bafkal. Ibaže nemohol dlho. Nočnú hodinu bolo treba ohlasovať. A tak vzal trúbu, zavesil ju na plece a pomaly, z kroka na krok, kráčal dedinou.
– Hú, hú, odbila desiata hodina... – len sa tak ohlášalo ponad chotár až k hradu, čo stál na jednom z Bebekových vŕškov.

– Hú ,hú, hú..., odbila... – juj, či som sa vyľakal! Vystrčil som nos spod grófskeho kabáta. Všade vládla tíš. Ani Bodríka, ani hlásnika som viac nevidel.
– Žeby to bol iba sen?! – zamrmlal som si a hlasno zazíval.
– Spánok hej, ale sen to predsa len nebol! To ten grófsky kabát zapríčinil..., že som sa ocitol v dávnych časoch... – preletelo mi mysľou.
– Čo keď si teraz oblečiem... – prehŕňal som sa vo farebnej hŕbe šiat ... – takéto krásne pásikované letné šortky. Padnú mi ako uliate. Na letný výlet do... – nestačil som ani domyslieť, a už nastali celkom iné časy.
V úrodnej dedinke Jablonov nad Turňou gazdovia práve znášali desiatu časť zo svojej bohatej úrody do granária. Ale to už bude iný príbeh.  

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Sedem vŕškov, sedem salašov

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012