Taši v Medzeve

Mestečko bolo poloprázdne... iba kde-tu pobehovali malí chlapci a pred sebou paličkou poháňali železné kariky – staré obruče zo sudov... Iní zas kopali do handrovej lopty, z ktorej trčali franforce od nespočetných kopancov. Hrkotajúce kariky leteli dolu kopcom a kopa detí za nimi – kričali, smiali sa...
Rád by som sa rozbehol za loptou, možno aj cez letiace obruče by som popreskakoval, ale že bolo horúco, posadil som sa na zadné labky, že si v tieni oddýchnem. Pod stromom blízko kamenných schodov, ktoré stúpali do malého obchodu, som sa uvelebil.
Okolo mňa chodili mladé gazdinky s košíkmi prikrytými bielymi obrúskami. Nejedna sa mi i prihovorila, hádam ma chceli ponúknuť dajakou maškrtou, lenže ja som ich reči vonkoncom nerozumel. Na pravé poludnie – práve zvonil zvon na veži – vyšiel pred obchod taký veľký chlap, že vraj obchodník. Hodil mi koštialiky a po chvíľke priniesol misku s vodou... Aj som sa mu pekne poďakoval:
– Hav, hav, pán majster, ďakujem vám, dobre mi padlo. Veru, poriadne som vyhladol aj vysmädol. –
– Kde si sa vybral, vari len nie na vandrovku? – zasmial sa a sadol si ku mne na schodík. – Alebo si sa len zatúlal? – a podal mi akúsi dobrotu, po ktorej som sa olizoval aj poza uši.
– Keby som vám všetko rozprával, neuverili by ste, a tak vám len toľko poviem, že sa volám Taši..., jazvečík Taši. –
– Nehovor! – povedal prekvapene a zjavne sa potešil. – Tak si z môjho kraja. Aj naši páni grófi mali jazvečíka, a ten sa volal skoro ako ty – Tascherl. Lenže bol od teba omnoho, omnoho starší! –
– Haú..., poznám ho ja dobre, to je môj prastrýčko! – povedal som pyšne. – Už dlhé, dlhé roky sedí na kamennom podstavci v parku neďaleko hradu Krásna Hôrka. Ak ste odtiaľ, tak to poznáte... – poznamenal som dôležito, ako veľký.
Chvíľu sme takto posedeli, porozprávali. Bol som naozaj rád, že aspoň pánovi obchodníkovi rozumiem. Už-už, že sa poberiem ďalej, keď ma vtom napadlo, že ani neviem, kde vlastne som sa to dotúlal a akou rečou títo ľudkovia vyprávajú...
– Taši, ty vari nevieš, že si v Medzeve? Veľmi slávne a hrdé mestečko! Je plné šikovných a pracovitých remeselníkov, ktorých predkovia sem v dávnych časoch prišli až odkiaľsi z flámskych krajov. Nerozumieš im, lebo rozprávajú svojím nemeckým nárečím, po mantácky.
Taký som bol prekvapený, že som zabudol i papuľku zavrieť. Zrazu môj krajan vstal a zamieril do obchodu, kde ho už čakala robota. Ešte mi cez plece zavolal:
– Príď podvečer, Taši, nachovám ťa, i dobrej vodičky sa ti ujde – tá je tu odjakživa vzácna. Ešte ti porozprávam povesť o tom, prečo sa Medzev Medzevom volá. –
– Len aby už bol večer! – od samej zvedavosti som tam zostal stáť ako prilepený, ani pohnúť sa nemôžem. Zrazu sa len z dverí obchodu vystrčí jeho hlava:
– A ty sa správaj slušne! Nebreš, nehavkaj pre nič za nič, nenaháňaj deti po uliciach... Radšej popozeraj po dvoroch, čo sa deje v medzevských dielničkách... – a už ho nebolo.
Vybral som sa teda hore mestom, opatrne kráčam po guľatých kameňoch – burkovcoch. Z dvorov sa ozýva buchot ťažkých kladív, a z dielní, hámrov a kováčskych vyhní vykúkajú uznojení, už na prvý pohľad mocní majstri v dlhých kožených zásterách. V rukách veľké kladivá i kliešte. Ba čím to len tak voňajú... vari železom a ohňom?
Vo dvoroch sa kopia novučičké lopaty, rýle, motyky i iné náradie zo železa. Všetko je to pripravené na predaj. Určite sa niečo popredá na trhoch a jarmokoch v okolí, niečo poputuje do ďalekého sveta... Tu zas vidno pekne vyzdobené brány, všelijako popreplietané mreže – a tiež zo železa.
– Kde som len také čosi videl?! – premýšľam tak tuho, až sa mi z kečky parí ako tým kováčskym majstrom... – Už viem! Predsa park, v ktorom strýko Tascherl stráži odpočinok svojich milovaných pánov, je celý obkolesený takým krásnym plotom...! 
K večeru som stretol i zafúľaných baníkov, ktorí od samej únavy ledva nohy vliekli za sebou. Trochu som sa aj vyľakal, lebo z čiernych tvárí im svietili len očné bielka. Zosmutnel som, že musia tak ťažko pracovať – a ešte v nebezpečných hĺbkach zeme, v železnej bani – ale keby nie ich, z čoho by potom majstri vyrábali to užitočné náradie? Veď to zas ostatní ľudia potrebujú!
Poviem pravdu, uľavilo sa mi, keď som vo dverách obchodu zbadal môjho krajana...
– Už ťa vyzerám! Či si sa v tomto cudzom svete nestratil, alebo, nedajbože, nespadol do riečky Bodvy. Lebo tá je prudká, nebezpečná! – vysvetľoval žičlivý obchodník a pomedzi reč zatváral ťažké železné dvere. Ku schodom položil plechovú misku s vodou a v druhej ma už čakala pochúťka od obeda.
Potom si, ustatý, sadol na posledný schodík a hladkal môj unavený psí chrbát. Sem-tam ma poškrabkal poza uši. Iba som si pomyslel:
– Jáj, ani v božom koši – tak sa vraví u nás na Gemeri – by mi nebolo lepšie! –
Tak sme tam oddychovali hodnú chvíľu, keď mu napadlo, že mi sľúbil povesť o Medzeve. – A či ju chceš počuť...? – opýtal sa a na odpoveď ani nečakal. Iba tak, už skoro potme, tichučko rozprával:
– Pred dávnymi časmi v tomto kraji vyčíňal veľký, nebezpečný netvor. Drak! Živil sa mladými dievčatami, ktoré chytal a kántril, všetky požral. Nikto ho nedokázal ani vyhnať, ani zabiť. Raz sa do mestečka prisťahovala smelá a múdra žena. Volala sa Metzen. Tak ako iní pred ňou, i ona prišla z flámskych krajov. Veľmi skoro zistila, čo sa tu odohráva, aké nešťastie postihlo mnohé mladé devy. Napadlo ju, že zhotoví ťažkú železnú bábku, pooblieka ju do takých šiat, aké nosili mladé dievčatá a položí ju pred skrýšu, v ktorej prebýva tá ozruta. Tak sa aj stalo. Keď drak zbadal vyparádenú „dievčinu“, vrhol sa na ňu a s veľkým apetítom ju zožral. Lenže tá nebola z mäsa a kostí, ale zo železa. Drakovi čudná dievčina tak zaškodila, že onedlho vypustil dušu – pravda, ak nejakú mal. Osadníci boli neznámej žene nadovšetko vďační, a tak svoju osadu nazvali podľa nej – Metzen – Medzev. –
Ani som nedýchal, tak som počúval. Vtedy mi len v mysli preblesklo! Ale veď tá železná bábika je v mojej tajnej komnate... a ja som myslel, že je z olova! – klepol som si labkou po čele a už mi bolo celé moje záhadné putovanie do Medzeva nad slnko jasné.
Čary sú čary!
Obchodníka odrazu nebolo a moja cesta späť bola veľmi jednoduchá. Spamätal som sa len na prahu tajnej chodby, ktorá ma opäť šťastlivo doviedla do mojej ešte tajnejšej komnaty.
– Najradšej by som si zdriemol..., k tomu ešte peknú rozprávku... – dosnívať som už nestihol. Kde som sa to vlastne ocitol?
 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Taši v Medzeve

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012