Z Vlachova do Betliara

Vo Vlachove som nezostal, a ani zo stráženia mlyna nebolo nič. Že prečo? – ak ste si pozorne prečítali rozprávku Cesta za šťastím, iste to už viete.
Pobral som sa teda späť na Krásnu Hôrku, kde ma v tajnej komnate čaká ešte veľa neprečítaných rozprávok a povestí. Netušil som, čo za dobrodružstvo po ceste zažijem...
Tak, ako mi poradil zvonár Andriš, ktorý má také dobré srdce, ako ten zvon vo Vlachove, išiel som tým smerom, ako tečie riečka Slaná – nadol Gemerom. Minul som dedinky Gočovo, Nižnú Slanú i Henckovce..., a už by som tam bol aj zostal, keď tu jeden pohonič kričí na mňa z veľkého dreveného voza:
– Ej..., ej, bratku, ty nie si hocijaký túlavý pes! –
– Ja, a túlavý?! Ani myslieť! Aj keď prechádzam cestami-necestami za dobrodružstvom, môj rod bol a aj je vážený a doposiaľ ctený! – odhavkal som mu na vysvetlenie. Chlapík sa schuti zasmial a koníky zahamoval.
– Keď si ty taký veľký pán, hybaj na voz, odvezieš sa so mnou do kaštieľa. Nie ďaleko, iba do Betliara. –
Po chvíľke sme zastali pred krásnou železnou bránou, za ktorou bola nielen nevídaná krásna záhrada, ale ten kaštieľ...! Nikdy som nič také nádherné nevidel!
– No, to pozeráš! – usmieval sa popod fúz pohonič. Skoč z voza a nič sa neboj. Možno ťa práve tu šťastie čaká... – poradil mi dobroprajne a odhrkotal dolu dedinou.
Prešmykol som sa pootvorenou bránou na nádvorie. Môj ňufák mi zaraz ukázal cestu. Z kuchyne voňalo pečené prasiatko a mne sa od hladu až slzy tisli do očú.
– Dievčatá, dievčatá, poďteže sa pozrieť! Akýsi malý jazvečík sa k nám zatúlal... celkom taký ako bol Tascherl, verný pes pánov Andrášiovcov...! – z kuchyne vybehli dve či tri slúžtičky s čepčekmi na hlavách. Len ma pohládzajú a jedna cez druhú sa mi prihovára. Ich dobrota mi dodala smelosti, a tak som bez veľkých rozpakov zostal v kuchyni. Utiahol som sa pod stôl, aby som nezavadzal.
– Hádam sa mi dajú napiť a prihodia kúsok krkovičky... – sníval som podľa vône.
Dievčatá pracovali ako včeličky. Varili, piekli, cesto na koláče miesili, hrnce, misky umývali a pomedzi to si alebo spievali, alebo rozprávali. Večer ešte povymetali všetky kúty a sadli si na malé stolčeky, žeby si oddýchli. V jednej ruke pohár mlieka, v druhej im voňal ešte teplý chlebík. Práve ho dopiekli v takej obrovskej peci, akú som jakživ nevidel...
– Marinka, sľúbila si, že nám porozprávaš poviestku, čo ti stará matka rozprávala... – drankala pehavá slúžtička Zuzka. Marína vstala, podoprela si ruky v bok a začala:
– A že sa nebudete báť, keď vám budem o bosorkách rozprávať?! –
– To radšej nie, lebo Jula bude kvíkať od strachu, hovor o tom žobrákovi... – prosila Zuzka.
– O Betlerovi? Veď tú ste stokrát počuli...! – začudovalo sa dievča.
– Ale náš malý hosť ju nepočul..., ozaj, ako ťa volajú? –
– Volám sa Taši a som z toho istého rodu, ako strýko Tascherl – ... iba som vykukol a už som tíško počúval:
– Po okolitých horách i dolinách sa túlal starý žobrák. Betler ho volali. Raz večer prechádzal cez Volovec, kopec, ktorý dobre poznal, ale že bol ustatý a od hladu ani nevidel, v tmavej hore zablúdil. Po chvíli zbadal pomedzi stromy blikať svetielko.
 Bože dobrý, len či tam bývajú žičliví ľudia?! – pomyslel si neborák a z posledných síl sa dovliekol k dverám skromného domčeka. Čo sa dialo potom, už nevedel...
Až ráno zistil, kto mu život zachránil. Boli to tvrdí, ale dobrosrdeční chlapi – gemerskí haviari, čo denno-denne fárali do hlbín zeme a z jej útrob na svetlo vynášali zlato i meď, iní zas železnú rudu.
Pri prameni čírej vody mu potom postavili malú chalúpku. Starý Betler im zostal naveky vďačný. Ako oko v hlave opatroval vodný pramienok, aby nikdy nevyschol a mohli sa z neho napiť ľudia po ťažkej práci. A keď sa pobral na druhý svet, s úctou naňho spomínali a podľa neho i dedinku nazvali – Betliar! –
To bol veru smutný i krásny príbeh, – vzdychol som si, ani slzičku som udržať nevládal. Pri kuchyni mi dievčatá ustlali malý pelech – tak akurát pre jazvečíka.
– Dobre sa vyspi, Taši, zajtra nás čaká sviatočný, no neľahký deň – pohládzala ma Marinka.
– Neľahký, ale veselý..., – zachichotala sa Zuzka a pehy jej poskakovali po malom nošteku.
– A čože sa tu deje? – vyskočil som od zvedavosti.
– No, čo také?! Nevieš? Andrášiovci sú náruživými poľovníkmi, a tak, ako obyčajne v tento čas, aj teraz sa park bude len tak hmýriť lovcami, krásnymi koňmi, čo priviezli z ďalekej Arábie, i čistokrvnými poľovníckymi psami – dôležito vykladala Zuzka a pomedzi reč mi chystala čosi z panských dobrôt.
– Tu máš Taši, ráno bude poriadny frmol! Lebo Hubertova jazda, to je veľký sviatok, a nielen v betliarskom kaštieli! –
A skutočne...
– Poviem vám, ozajstné panské huncútstvo je tá Hubertova jazda! –
Skoro ráno dostali kone poriadnu dávku ovsa, jazdci si štrngli, pripili, a hon na líšku sa môže začať. Vyobliekaní šviháci – mladí husári, páni z okolitých kaštieľov, na pekne ustrojených vraníkoch, hnedákoch i kobylkách bielych ako sneh vyrazili za jazdcom, ktorý má na kabáte pripnutý líščí chvost. Nikto vraj pri tejto naháňačke nesmie stratiť čiapku, ani spadnúť z koňa. Lebo ak sa tak stane, večer nešikovného jazdca čaká „posledný súd“. Ten určí, kto a začo sa môže vykúpiť.
– Hav, hav, haúú...! – neodolal som, veď som predsa poľovný pes... a vyrazil som s nimi ako blesk! Srdce sa mi vzrušením rozbúchalo ako zvon...
 Toľko zážitkov v jeden jedinký deň! Ale aj keď sa už všetci pobrali dnu do vysvietenej sály, ja ešte trielim hore-dolu po parku...
– Možno z kríkov vydurím celú líšku, nielen chvost, vravím si, keď pri mne zastanú akési čižmiská. Tie ešte vidím dobre, aj žlté a červené listy, čo sú na nich popriliepané, ale kto v tých čižmách stojí, to skôr len tuším, lebo sa už poriadne zotmelo.
– No čo tu lietaš, už si mal dávno spať! – prísnym hlasom vraví záhradník a hrabľami stiera stopy po konských kopytách. – Zajtra príď, všelijaké vzácnosti ti tu poukazujem! –
– Vzácnosti a v parku?! – pýtam sa prekvapene.
– Veru tak, pozri na tento krík! Široko-ďaleko taký, čo by sa mu rovnal krásou a najmä veľkosťou, nenájdeš, možno len za morom! – vraví s pýchou v hlase a rukou ukazuje na akési holé stromisko. Samý konár a ani lístočka na ňom!
Iste vidí sklamanie v mojich očiach, lebo ešte na odchode doloží:
– Vidíš predsa, jeseň je, ale počkaj do jari! To ešte len uvidíš, aké kvety má magnólia! –
– Dobre teda, tak ja počkám... – vravím si, a stočil som sa pri čiernom kmeni, že tú magnóliu do jari postrážim, aby ju nebodaj niekto nevykopal... Aleže som bol po tej Hubertovej jazde poriadne unavený, na chvíľočku som privrel oči. Ako dlho tá chvíľa trvala, a či som v tom šere aj zaspal, neviem, ale keď moje uši začuli, ako z diaľky na mňa volá známy hlas, bola už tma ako v rohu. Vyskočil som na rovné nohy:
– Strýko Tascherl! Nestalo sa mu niečo?! – v tú chvíľu som zabudol na únavu a rozbehol sa za hlasom. A že aj môj ňufák zavetril správny smer, cesta mi ušla raz-dva. Ešte sa ani nebrieždilo, keď som dorazil k hradu Krásna Hôrka.
– Čo teraz? – vravím si. – Nemôžem predsa rušiť strýka tak skoro ráno! Radšej tu pri múre počkám, kým neuvidím slnko vychádzať... –
Neviem, či som bdel, či spal, odrazu len počujem zo všetkých strán buchot, treskot, neznáme hlasy... – Vari som sa neocitol medzi Turkami?! – vyskočím na rovné nohy, že si po brnenie zabehnem, ale čo to vidím... či vlastne nevidím?!
Po zhorenisku ani stopy! Vysoko na hradných múroch je chlapov ako maku, ale Turci to nie sú! Šabľami nemávajú, len si ťažké drevené trámy podávajú, režú, pília, kladivami klince zatĺkajú... Vlastným očiam neverím: na vežičke sa už nové škridle ligocú!
– Strýko, strýko! – rozbehol som sa za Tascherlom s radostnou novinou, len sa tak za mnou prášilo... vidím však, že jeho staručké oči žiaria šťastím. Nič sme si nemuseli vysvetľovať..., len sme obaja obrátili hlavy k hradu. Dlho sme ešte hľadeli tým smerom... na siedmy Bebekov vŕšok, kde od vekov stojí tento pyšný hrad.
Prvý prerušil ticho strýko Tascherl:
– No, synovček môj, všeličo si už videl tu v okolí, veľa si sa naučil... Smelý si, aj múdry dosť, vidím, že sa o teba nemusím strachovať, keď sa raz vyberieš ďalej..., spoznávať iné kraje, kde ťa už ďalšie príbehy čakajú. –
Tie posledné slová strýko radšej ani nemal vysloviť...! Sotva som stihol za všetko mu poďakovať, chvostíkom zamávať na pozdrav, a už som vystrelil ako šíp do tajnej komnaty. Do batôžka som bez rozmyslu nahádzal toľko zázračných vecí, koľko sa zmestilo, a poďho... ale kam? To vám už porozprávam niekedy inokedy...!
 


 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľaj s priateľmi:  
Nachádzate sa tu:       Gros > Rozprávky > Z Vlachova do Betliara

Tento projekt je spolufinancovaný z ERDF
„Investícia do Vašej budúcnosti“

ROP Znak SR Vlajka EU KSK

Realizátor projektu: Košický samosprávny kraj
Realizátor web stránky: e-volution, s.r.o.
Autor textov rozprávok: © Štúdio Harmony/Daniela Hroncová-Faklová, Ľubica Škrinárová
Autor rozprávkových ilustrácií: © Štúdio Harmony/Róbert Šandor
Realizácia 2012